Výskumný pohľad na zjednodušený systém uvoľňovania rastového hormónu

Tri základné hormóny 

Ak z vašich prstov vytvoríte písmeno V, máte pred sebou základný systém uvoľňovania rastového hormónu. Jeden prst predstavuje hormón uvoľňujúci rastový hormón (GHRH) a druhý predstavuje hormón somatostatín.
V dolnej časti písmena V sa oba tieto hormóny zbiehajú. V tejto dolnej časti máme somatotrofné bunky (alebo somatotropné bunky či bunky uvoľňujúce rastový hormón). Sú to bunky, ktoré väčšinu času produkujú a skladujú rastový hormón (GH).

V tomto jednoduchom systéme máme teda tri hormóny. Máme hormón uvoľňujúci rastový hormón (GHRH), ktorý pochádza v mozgu, kontaktuje bunky uvoľňujúce rastový hormón (somatotrofné alebo somatotropné bunky) a spôsobuje, že bunky uvoľnia časť nimi vytvoreného a skladovaného rastového hormónu (GH) [1]. Ak by sme chceli, aby tieto bunky neustále uvoľňovali GH, nemali by sme viac žiadne zásoby GH. GH by sa uvoľnil hneď, ako by sa vytvoril. Nazývam to „neustálym uvoľňovaním“ GH, pretože dostanete konštantné uvoľňovanie alebo „kvapkanie“ nízkeho množstva GH, ale žiadny veľký pulz alebo uvoľnenie veľkého množstva GH.

Čo spôsobuje uvoľňovanie GH? Z mozgu pochádzajúci hormón uvoľňujúci rastový hormón (GHRH). Ak by bolo GHRH stále aktívne, dochádzalo by k „neustálemu uvoľňovaniu“ GH [1].

Druhý hormón pochádzajúci z mozgu, somatostatín, však funguje ako "vypínač". Tiež kontaktuje bunky uvoľňujúce rastový hormón (somatotrofné bunky) a dáva im pokyn, aby neuvoľňovali rastový hormón (GH). Ak je prítomný somatostatín a nie je prítomný GHRH, nedôjde k uvoľneniu GH. Bunky budú mať však dostatok času na vytváranie a skladovanie GH [1,2].

Možno rozmýšľate, či môžeme fungovať s „neustálym uvoľňovaním“ GH. Môžeme, a to až do puberty, kedy je čas rásť, vyvíjať sa a zrieť. Rast, vývoj a zrelosť vyžaduje pulzujúce GH (v spojení s načasovaným uvoľňovaním pohlavných hormónov) [2,3].

Tiež možno rozmýšľate, čo sa stane, ak sú GHRH a somatostatín spolu v dolnej časti písmena V v rovnakom čase. Čo urobí bunka? Odpoveďou je, že somatostatín je v zásade silnejší a GH sa neuvoľní [1].

Grelín (GHRP), 4. hormón v systéme uvoľňovania rastového hormónu

Pre úplnosť treba k tomuto systému pridať štvrtý hormón. Rastový hormón (GH) je konečný produkt, ktorý je výsledkom celej tejto aktivity. Zostávajúce 3 hormóny sú hormóny, ktoré určujú, ako, kedy a koľko GH sa uvoľní.

Predlaktie smeruje k žalúdku, kde vzniká hormón grelín. Grelín je hormón vznikajúci v tráviacom trakte počas hladu. Je schopný prejsť do hypofýzy, kde sa nachádzajú bunky uvoľňujúce GH. Rovnako ako GHRH a somatostatín môže aj tento hormón kontaktovať bunku, čím zníži účinok somatostatínu. Grelín zvyšuje uvoľňovanie GH [3,4].

V skutočnosti môže grelín spôsobiť uvoľnenie GH sám od seba, aj keď je prítomný somatostatín. No grelín vytvára bezpečné prostredie pre pôsobenie GHRH a ak GHRH pôsobí v prítomnosti grelínu, výsledkom je tzv. synergické uvoľňovanie GH [4,5].

Syntetická forma grelínu, ktorá primárne ovplyvňuje len uvoľňovanie GH, je známa ako peptid uvoľňujúci rastový hormón (GHRP) [5].

Ktorý GHRP?

• Ipamorelín má zhruba rovnaký účinok na uvoľňovanie GH ako GHRP-6, ale ani pri vyšších dávkach nevytvára prolaktín ani kortizol. Nespôsobuje desenzibilizáciu [5].
• GHRP-6 môže pri vyšších dávkach mierne zvýšiť hladinu prolaktínu/kortizolu, ale stále v normálnom rozmedzí [5].
• GHRP-2 je silnejší stimulátor GH, pri vyšších dávkach však môže zvýšiť prolaktín a kortizol [5].
• Hexarelín je najsilnejší GHRP, ale má najvyšší potenciál zvyšovať prolaktín a kortizol a spôsobovať desenzibilizáciu [5].

Ktorý GHRH? (CJC-1295, GRF 1-29, sermorelín, modifikované formy)

Telo vytvára GHRH pozostávajúci zo 44 aminokyselín, pričom aktívnych je prvých 29 – GRF(1-29). Problém je rýchla degradácia enzýmami, preto sa používajú analógy ako CJC-1295 alebo Mod GRF(1-29) [6].

CJC-1295 s DAC umožňuje dlhodobú stimuláciu GH, no vedie skôr k zvýšeniu bazálnych hladín GH, nie pulzov [6].

Zdroje

1. Giustina, A., & Veldhuis, J. D. (1998). Endocrine Reviews, 19(6), 717–797.
2. Tannenbaum, G. S., & Ling, N. (1984). Endocrinology, 115(5), 1952–1957.
3. Ho, K. Y. et al. (1987). J Clin Endocrinol Metab, 64(1), 51–58.
4. Kojima, M. et al. (1999). Nature, 402(6762), 656–660.
5. Ghigo, E. et al. (2001). Hormone Research, 55(Suppl 1), 21–29.
6. Teichman, S. L. et al. (2006). J Clin Endocrinol Metab, 91(3), 799–805.